Spravodlivejší život pre nás všetkých

Eva Kováčechová, advokátka spolupracujúca s VIA IURIS

„Na to, že sme 30 rokov po revolúcii, je u nás vzťah k menšinám stále zlý. Väčšinové spoločenstvo stále nemá dostatok empatie a vnímania pre menšiny,“ hovorí Eva Kováčechová, ktorá už viac ako dvadsať rokov pôsobí ako advokátka v neziskovke VIA IURIS.

Práve v nej pomáhajú v kauzách, ktoré majú širší dopad na komunitu či spoločnosť. „Sme veľmi netolerantní voči iným názorom, a to napríklad aj vo vzťahu k ochranárom životného prostredia. Dnes sa to začína trochu meniť, lebo klíma nás dobehla, ale donedávna ešte boli označovaní za ekoteroristov a fanatikov. Pritom len chceli, aby rozhodovanie o našom území bolo spravodlivejšie.“

Chcela som meniť spoločnosť

Eva Kováčechová študovala najskôr etnológiu a históriu, no v 90-tych rokoch mala pocit, že je to málo užitočné. „Chcela som robiť niečo, čo spoločnosť priamo mení. Výrazne som vnímala ochranu ľudských práv, a to bol aj dôvod, prečo som šla na právo.“

Už počas vysokej školy spolupracovala s viacerými neziskovkami, k VIA IURIS ju definitívne pritiahla letná škola ľudských práv, ktorú spoluorganizovalo Center for Environmental Public Advocacy (predchodca VIA IURIS). „Veľa sme vtedy riešili tému vodných nádrží Ďubákovo a Slatinka, ďalej menšinové a diskriminačné prípady, útoky na Rómov, bolo to vtedy niečo úplne nové. Na vysokej škole sme mali totiž stále staré učebnice, ktoré ľudské práva uvádzali ako koncept imperialistických mocností.“

Obec Slatinka prežila

Do kauzy okolo vodnej nádrže v obci Slatinka sa zapojila už aj ako advokátka. Dedinku chceli zatopiť už v 50-tych rokoch, úrady vydali stavebnú uzáveru a držali miestnych obyvateľov v absolútnej neistote. „Postupne tam zrušili lekára, školu, potraviny, prestal tam stáť vlak a nakoniec aj autobusy, hoci tam stále bývali ľudia,“ spomína Eva na boj za spravodlivosť pre miestnych.

Cez VIA IURIS pomáhali najmä združeniu Slatinka, niekoľkokrát ale zastupovali aj ľudí, ktorí v obci žijú. „Tá kauza je pre mňa pekná a zaujímavá aj preto, že je za tým skupina aktívnych mladých ľudí, ktorí začínali ešte ako študenti, a zistili, že je to nádherné územie. Hoci povoľovacie konanie ešte donedávna bežalo, dúfam, že sa už raz a navždy na túto výstavbu zabudne,“ hovorí Eva.

„Niečo“ za tými neziskovkami asi je

Práve environmentálni aktivisti sú podľa Evy Kováčechovej dlhodobo terčom kritiky a konšpirácii. V poslednom čase si ale všimla nezmyselné útoky na celý neziskový sektor. „Nerozumiem, prečo to tak je. Asi je fajn mať nepriateľa, na ktorého sa dajú zvaliť moje zlé nálady, ľudia si asi myslia, že ‚za tým niečo musí byť‘,“ uvažuje Eva. Podobnú logiku vidí aj za kritikou sociálnych dávok: „Napríklad reči, že Rómovia budú mať z dávok zase veľa peňazí. Nikto by si s nimi nešiel vymeniť život a len tak žiť zo sociálnych dávok, lebo sú brutálne nízke, ale aj tak im to závidí.“

Takéto netolerantné správanie často vidí aj k iným etnickým menšinám, zdravotne znevýhodneným ľuďom, seniorom či ľuďom s inou sexuálnou orientáciou. „Stačí sa prejsť po ulici a uvedomíme si, ako asi myslíme na zdravotne znevýhodnených. Ľudia si hovoria ‚prečo človek na vozíku radšej neostal doma, chudák sa tu trápi, nemal ísť ani von.‘ Nechápeme, že menšiny sú predsa našou súčasťou.“

Ďalšie príbehy ľudí z neziskoviek.

ZDRAVŠÍ ŽIVOT
s OMD SR